Čas letí jak vtáci nedozerní – môžeme si len povzdychnúť spolu s básnikom Lacom Novomeským. Rady šesťdesiatnikov nedávno rozšíril už aj dlhoročný riaditeľ Miestneho kultúrneho strediska v Terchovej Rudolf Patrnčiak.
Udelenie Ceny Obce Terchová
Svetlo sveta uzrel 26. februára 1959 v Terchovej. Pochádza zo známeho bačovského rodu, ktorý si vždy hrdo ctil, rozvíjal a propagoval ľudové tradície a kultúru rodného Jánošíkovho kraja.
Na túto líniu kontinuálne nadviazal aj Rudolf Patrnčiak, ktorý sa svojou dlhoročnou obetavou umeleckou, organizačnou a manažérskou činnosťou zaradil medzi najvýraznejšie osobnosti regionálnej kultúry v celonárodných, respektíve celoslovenských reláciách. Za všetky jeho mnohostranné aktivity pripomenieme nezastupiteľný podiel na profilovaní Jánošíkových dní, Cyrilometodských dní, ako i mnohých ďalších kultúrnych, duchovných, športových a iných spoločenských podujatí, ktoré sa konajú na území obce. Nemožno obísť ani Patrnčiakove neoceniteľné zásluhy v súvislosti s vytváraním podmienok pre tunajších začínajúcich umelcov, ďalej pôsobenie v svetoznámej muzike Bratov Muchovcov, vydávanie novín Terchová, knižných publikácií, dlhodobú spoluprácu s rozhlasom a televíziou, a tak ďalej a tak ďalej. Práve vďaka jeho neutíchajúcej energii, tvorivosti, nápadom, kontaktom, otvorenosti a schopnosti viesť zmysluplný dialóg sa Terchová stala výnimočným kultúrnym fenoménom, ktorý už dávno prekonal obmedzenia a stereotypy slovenských chotárov.
Pri príležitosti významného životného jubilea, 50. rokov, sa udeľuje Rudolfovi Patrnčiakovi Cena Obce Terchová za dlhoročný všestranný prínos ku komplexnému kultúrnemu, duchovnému a spoločenskému rozvoju Jánošíkovho kraja, ako aj k celoživotnej propagácii našej ľudovej kultúry a folklóru v domácom i medzinárodnom kontexte. (Odznelo pri udelení Ceny Obce Terchová, leto 2009)
Na kamarátsku nôtu
Zvykne sa hovoriť, že na počiatku všetkého bolo slovo. Na počiatku našich budúcich spoločných snažení bolo stretnutie. Zmenila sa doba, priplávali noví ľudia a my sme naivne verili, že budúci svet nám bude ležať pri nohách. Akoby aj nie! Začalo sa vymýšľať, organizovať, režírovať, vydávať, cestovať... Nebolo treba nijakých slov navyše, stačili len stretnutia, na ktorých sme sa dohodli, že ideme. A išli sme, a ideme doteraz. Nezabrzdili nás ani pribúdajúce roky...
Ešte vždy som presvedčený o tom, že nám chýba patričný odstup. Nechcem a ani nedokážem pripustiť situácie, keď sa dokopem k úvahám o stratách a nálezoch našich spoločných nápadov. Viem iba, že vždy budeme tými neodbytnými nadšencami, ktorým je súdené otravovať, prosiť, presviedčať, pritakávať a ďakovať.
Nechajme si však bilanciu úspechov, dopovedaných i nevyslovených snov na iný čas. S Rudom Patrnčiakom sa mi nežiada komunikovať prostredníctvom kníh, článkov, patetických slov či vylievania vlastných pocitov. On už dávno pochopil, že skutočný zmysel a poslanie kultúrnej roboty v našich zemepisných šírkach a ideových dĺžkach nespočíva v permanentnom zhromažďovaní materiálneho bohatstva, ale v komunikácii s človekom a akcentovaní skutočných hodnôt. Aj preto sa neustále stretávame, vymýšľame nové a nové projekty, aby nadviazaný dialóg mohol dýchať i naďalej. A že stále chýbajú peniaze? Prosím vás, tie chýbali v kultúre včera a nikto nepochybuje, že budú úspešne chýbať aj zajtra. Čo by však nikdy chýbať nemalo, je ocenenie poctivej dlhoročnej roboty poslov našej kultúry. Rudo Patrnčiak medzi takýchto vzácnych ľudí bez najmenších pochybností patrí. Preto pevne verím, že nedávnu päťdesiatku vníma len ako nové naštartovanie sa k ďalším veľkým výzvam a činom. Teším sa na to a ak budem môcť, opätovne sa rád pripojím. (Peter Cabadaj, 2009)
Rudo o svojom rodisku
TERCHOVÁ je miesto na tomto svete, kde mi osud doprial sa narodiť a žiť svoj život. TERCHOVÁ je moja rodina, manželka, deti, rodičia, súrodenci, moji priatelia, ľudia, ktorí v nej žijú, ale aj tí, ktorí sú už iba v mojich spomienkach. TERCHOVÁ – si moje radostné trápenie; si moja túžba, kde chcem dožiť svoj život; si moja slza v oku, ktorá mi zarosí oči pri každom návrate; si všetko, čo mám; si môj domov! (1994)
Najobľúbenejšia Rudova pieseň
Ďatelinka drobná nemá krásy
keď ju šuhaj skosí kvitne zasi
Taký je aj človek mladý
keď upadne do choroby
zakiaľ ho sám Pánboh neuzdraví
Pripravil Peter CABADAJ
