(Krátke rozprávanie o konskom vozovom sprievode)
Pred päťdesiatimi rokmi, v nedeľu 18. augusta 1968, sa v rámci šiesteho pokračovania Jánošíkových dní konal prvý konský vozový sprievod z Terchovej do Vrátnej. Okrem neho boli obsahovou súčasťou dvojdňovej akcie folklórne programy a sobotné večerné pásmo Zbojnícke balady pri vatre, zostavené z poézie, hudby a spevu. Novinár a publicista Andrej Chrenko v reportáži zverejnenej na stránkach denníka Smer uviedol, že na spomenuté pásmo „prišlo vyše tri tisíc domácich aj zahraničných divákov. Pri vatre, uprostred čiernych lesov, recitovali zbojnícke balady členovia Slovenského národného divadla v Bratislave Eva Kristinová a Mikuláš Huba a Milan Tuma zo Žiliny. Lyricko-epické verše dekorovala drumbľa a fujara ľudového píšťalkára Jozefa Peška z Bratislavy. Z vrcholca Grúňa sa do tmy ozývali trávnice terchovských chlapcov a dievčat.“ Nadšenému deväťtisícovému publiku sa v záverečnom programe Jánošíkových dní 1968, ktorý mal názov Aká si mi krásna, ty rodná zem moja, v amfiteátri vo Vrátnej predstavila Lúčnica. Divákov neodradili ani hrôzostrašné mračná visiace nad ich hlavami. Akoby išlo o predzvesť čohosi tragického, osudového. Nikto z prítomných milovníkov folklóru vtedy v Terchovej nemohol tušiť, že už o tri dni vtrhne na územie našej vlasti päť spojeneckých armád Varšavskej zmluvy. Táto brutálna invázia definitívne ukončila demokratizačný proces, respektíve pochovala sen Alexandra Dubčeka a reformných komunistov o socializme s ľudskou tvárou.
Polstoročnica konského vozového sprievodu – erbového programu medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dni – ponúka vhodnú´ príležitosť na bližšie ozrejmenie historického pozadia jeho vzniku a postupného vývinu. Pôvod, respektíve korene sprievodu treba hľadať v starej terchovskej tradícii, ktorá sa v obci kontinuálne rozvíjala minimálne od polovice 19. storočia. Konkrétne máme na mysli tunajšie svadby, ktoré sa vyznačovali tým, že nevestu, ženícha a svadobných hostí vozili gazdovia so svojimi koňmi na drevených rebriniakoch, vyzdobených rôznymi pestrofarebnými stužkami a inými dekoráciami. Pri všetkých svadobných sprievodoch neodmysliteľne asistovala terchovská muzika – pred piatimi rokmi (v decembri 2013) zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.
Konský voz bol tiež tradičným dopravným prostriedkom. Ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia spájal osady s centrom Terchovej, ľudom slúžil na presun do kostola, k lekárovi, na doplnenie zásob potravín... Obyvateľov tak sprevádzal celý život, od narodenia až po poslednú cestu a rozlúčku na cintoríne. Skutočná majestátnosť konského voza sa naplno prejavila počas spomínaných svadieb. Priebeh historickej terchovskej svadby ako prvý zdokumentoval miestny rodák Michal Vojtek v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1903 – 1905), ktorý vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine vydával Andrej Kmeť.
Vznik a realizácia idey konského vozového sprievodu s „vrchovcami“ je neodmysliteľne spätá s osobnosťou všestranného učiteľa Mira Križa (1927 – 1970), ktorý patril medzi najagilnejších i najobetavejších kultúrnych činovníkov. Ako spomína jeho dcéra MUDr. Alena Hudecová, „otec bol jedným z iniciátorov myšlienky Jánošíkových dní a následne ich zanieteným organizátorom. Výzdoba celých slávností vznikala u nás doma a kompletne bola pripravovaná ručne. Mesiac pred začiatkom podujatia sme mu so sestrou Milkou pomáhali a vystrihovali siluety podľa šablóny, ktorú otec navrhol. Inšpiroval sa motívom Jánošíka z obrazu akademického maliara Zdena Horeckého. Každá chalupa v dedine tak mala v okne nami vystrihnutého Jánošíka. Dodnes cítim vôňu farieb, ktorými otec maľoval plagáty. Tie boli potom umiestnené na plote u susedov Šupicovcov. Ich plot vyhovoval strategicky (išlo o križovatku ciest), pretože ľudia mali plagáty na očiach.“
Alena Hudecová vo svojich rozpomienkach ďalej uvádza, že „voz ako symbol života v tom najkrajšom zmysle zaujal aj môjho otca a spoluorganizátorov Jánošíkových dní. Keďže otec učil na základnej škole u Repáňov, poznal tam veľa gazdov. Oslovil ich s myšlienkou a realizácia bola na dosah. V auguste 1968 sa konský vozový sprievod stal súčasťou slávností. Furmani boli oblečení v krojoch, kone vyčesané, vozy vyzdobené, postroje upravené. Hlavné stanovište bolo v centre Terchovej. Tam ešte prebiehala ďalšia výzdoba ružami a stuhami z krepového papiera. Na korbe vozov sa viezli členovia folklórnych súborov. Muzikanti nôtili ľudové piesne a vozový sprievod smeroval z centra až do Vrátnej.“
Hneď po vzniku sa podujatie stalo veľkou atrakciou a hotovým magnetom pre tisícky domácich i zahraničných účastníkov Jánošíkových dní. Pripomeňme ešte, že Miro Križo ako vášnivý a mimoriadne dôsledný amatérsky fotograf prvé sprievody (aj iné spoločenské udalosti v obci) svojím Flexaretom tiež zdokumentoval. „Neuveriteľne dnes vyznieva fakt“ – loví v spomienkach Alena Hudecová – , „že otec vkladal do organizácie Jánošíkových dní nielen svoju energiu, ale i celé výplaty. Dotácie a sponzori, ako to poznáme dnes, vtedy neexistovali.“
Jubilujúci konský vozový sprievod mal počas svojej existencie viacero názvov. Pôvodný – Jánošík, Jánošík, kde je tvoj palošík (s podtitulom Krojovaný sprievod mladých i starých z Terchovej a okolia na vozoch do Vrátnej – sa používal dva roky. Najčastejším názvom v sedemdesiatych rokoch bol Popod Grúň, popod Grúň – sprievod krojovaných družín na vozoch z Terchovej do Vrátnej. V priebehu osemdesiatych rokov dominoval názov Hore Tiesňavami – tradičný vozový sprievod krojovaných družín z Terchovej do Vrátnej. Takmer dve decéniá (1970 – 1989) podujatie ako neodmysliteľný programový celok Jánošíkových dní štartovalo vždy v príslušnú nedeľu o 10.00 h po kladení vencov k Pamätníku obetí druhej svetovej vojny v Terchovej.
Súčasný názov sprievodu – „A veru pošibaj koníčka ve voze!“ – používajú organizátori nepretržite od leta 1989. Pestrofarebná hrajúca a spievajúca riava sa spred obecného úradu dáva do pohybu v záverečný festivalový deň (nedeľa) po skončení svätej omše za nositeľov ľudových tradícií v Kostole svätých Cyrila a Metoda v Terchovej. Jednotliví furmani sa s muzikantmi, ktorí tvorili „posádku“ vozov, nakoniec spoločne predstavia na pódiu v areáli pod sochou Juraja Jánošíka.
Medzi dlhodobých organizátorov a realizátorov konského vozového sprievodu patrili Augustín Hanuliak, Vincent Synák, Filip Komačka a Ján Miho. Posledne menovaný ho obetavo zabezpečuje a režíruje s krátkymi prestávkami takmer štyridsať rokov!
Z pohľadu historickej kontinuity, celkového prevedenia, striktného rešpektovania tradície a najmä medzigeneračnej výmeny a prirodzeného etablovania sa v konkrétnom prostredí niečo podobné na Slovensku nejestvuje. Parádne vyzdobené tátoše a vozy, ich majitelia – hrdí krojovaní furmani – a hrajúci muzikanti vo vozoch, to je unikátny jav, ktorý preslávil Terchovú a Jánošíkov kraj doma i vo svete.
Stalo sa už milou tradíciou, že bohatý štvordňový program Jánošíkových dní otvárame vernisážou zaujímavej výstavy, ktorú v Makovického dome pripravuje agilné Krajské kultúrne stredisko v Žiline. Tentoraz bude pozornosť venovaná práve „abrahámovinám“ vozového sprievodu. Ani v najmenšom nepochybujem, že zodpovedný prístup, tvorivé nasadenie a vynaloženú energiu zo strany realizátorov výstavy ocenia nielen milovníci folklóru a Terchovej, ale i širšia kultúrna verejnosť a turisti.
Záverom budem, s láskavým dovolením, osobný. Konský vozový sprievod oslávi 5. augusta 2018 v rámci Jánošíkových dní päťdesiate „narodeniny“; je len o dva roky mladší ako moja maličkosť. Sme teda „vrstovníci“ a prechovávame k sebe priam intímny vzťah. Od útleho detstva som ho vnímal ako jedinečnú súčasť svojej rodnej obce, ako niečo originálne, na čo sme prirodzene hrdí a čo nám nikto nemôže vziať – aj s ohľadom na Jurka Jánošíka, o ktorom som si ako malý chlapec neochvejne myslel, že jeho duch a legenda strážia okrem iného i vozový sprievod... Istotne k tomu všetkému prispela tiež magická trasa vedúca cez Tiesňavy, ktoré sú pre mnohých Terchovcov najkrajším kúskom zeme na našej planéte. Samozrejme, veľmi som obdivoval furmanov, ich príbuzných a muzikantov, ktorí boli v rebriniakoch a prirodzeným spôsobom vystavovali na všeobecný obdiv vlastný majestát. Postupom času som si tak začal plnohodnotne uvedomovať, aký konkrétny obsah sa skrýva za slovami „odkaz otcovizne“ či „kultúrne dedičstvo“. Asi to tak muselo byť, že prešli roky a bolo mi umožnené participovať na tejto kráse so všetkým, čo k nezameniteľnému pôvabu konského vozového sprievodu patrí.
Peter CABADAJ
Poznámka: Autor textu je dlhoročným šéfdramaturgom, scenáristom a režisérom programov a hovorcom Medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dni v Terchovej.
